Jedna, alebo dve komory parlamentu?

Autor: Anton Gazarek | 13.1.2012 o 18:11 | (upravené 15.1.2012 o 14:44) Karma článku: 5,26 | Prečítané:  2360x

Tento článok analyzuje štruktúru Národnej rady slovenskej republiky ako jednokomorového parlamentu a prirovnáva ju k dvojkomorovému modelu. Komparatívnou metódou zisťuje výhody a nevýhody jednotlivých parlamentných modelov a navrhuje zlepšenie súčasného stavu parlamentného systému Slovenskej republiky. Kriticky sa vyjadruje k súčasnému fungovaniu Národnej rady Slovenskej republiky a predkladá návrh na transformácie jednokomorového systému na dvojkomorový s minimálnym zvýšením administratívnych nákladov potrebných na fungovanie druhej komory parlamentu.

 

Národná rada Slovenskej republiky

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len Národná rada) je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.[1] Jedná sa teda o jednokomorový parlament, ktorého 150 poslancov je volených na obdobie 4 rokov pomerným volebným systémom s 5 percentným volebným kvórom. Voľby sa uskutočňujú prostredníctvom všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovania. Tradícia jednokomorového parlamentu je napríklad v severských krajinách (Švédsko, Nórsko, Dánsko), ale tento model existuje aj v pobaltských štátoch (Lotyšsko, Estónsko, Litva). Severské krajiny sú krajiny s dlhoročnou demokratickou tradíciou a preto je aj úroveň demokracie v týchto štátoch na vyššej úrovni, ako v tých, ktoré vznikli po spoločenskom prevrate spojenom  s pádom východného bloku.

„Jediná komora zákonodarného orgánu, ktorej rozhodnutie je definitívne, teda absolútne je viac náchylná uspokojiť sa s menej kvalitnou legislatívou.“[2] Slovenská hlava štátu, prezident, má právo suspenzívneho veta, čím môže oddialiť schválenie zákona, ale toto veto môže byť prelomené kvalifikovanou väčšinou.[3] Prezident právo veta však nevyužíva v každom jednom prípade a jeho prelomiteľnosť ponecháva všetku legislatívnu moc v rukách jednej komory parlamentu. Problémom je, že Národná rada je reálne podriadená vládnej koalícii, nakoľko sa vláda kreuje na základe výsledkov parlamentných volieb a víťazi (strany koalície) sú tí, ktorí získavajú väčšinu v parlamente. Jednotlivé kreslá v parlamente si rozdeľujú strany proporcionálne na základe volebných výsledkov. Tu existuje závislosť medzi legislatívnou a exekutívnou mocou. V praxi to funguje tak, že ak vláda presadzuje ciele z programového vyhlásenia vlády alebo iné zmeny, vypracuje návrh zákona a dá ho na schválenie Národnej rade. Ak sa koaličné strany vopred dohodli na schválení tohto zákona, je maximálne pravdepodobné, že zákon bude skutočne schválený. Poslanci majú podľa Ústavy  SR reprezentatívny mandát a konajú podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, ale reálne sú viazaní na stranícke centrály a hlasujú podľa ich vôle. Ak sa to takto v skutočnosti nedeje a niektorí poslanci zahlasujú inak, ako im bolo zadané, nastávajú obštrukcie charakteru, aké sme mohli sledovať pri nedávnej voľbe generálneho prokurátora, kde sa dnešná koalícia dokonca zahráva s myšlienkou odtajnenia tajnej voľby poslancov, aby mohla svojich poslancov kontrolovať a tzv. im „klepnúť po prstoch“, ak by sa dopustili priestupku voči ich strane a hlasovali inak. Viazanosťou legislatívneho orgánu na vládu sa narúša systém bŕzd a protiváh, ktorý hovorí o delení štátnej moci do troch nezávislých vetiev a to zákonodarnej,  výkonnej a súdnej.  V dvojkomorovom systéme zasahuje do legislatívneho procesu horná komora, inštitúcia nezávislá na vláde, a to dáva zákonodarnému procesu väčšiu legitimitu. Existencia druhej komory je významnou súčasťou systému bŕzd a protiváh.

Jedna, či dve komory?

Jedno z pozitív jednokomorového modelu je možnosť promptnej reakcie na spoločenské dianie a schválenie požadovanej legislatívy v krátkom čase, vo výnimočných prípadoch, v skrátenom legislatívnom konaní, je to možné v rámci jediného dňa. Na jednej strane to môže byť vnímané ako plus, ale v inom ponímaní sa to dá chápať ako negatívny jav. Ak majú obidve komory parlamentu rovnoprávne postavenie a návrh zákona musí byť schválený v obidvoch z nich, predlžuje to legislatívny proces a otvára sa väčší priestor pre diskusiu a implementáciu doplňovacích návrhov. Samostatné schvaľovanie návrhov právnych predpisov jednotlivými komorami je postupný proces. Najprv musí prísť ku schváleniu jednou komorou a až následne je návrh posunutý do druhej komory na prerokovanie. Spoločenská klíma  pri ktorej dochádza k schvaľovaniu návrhu v jednej komore môže byť, a často býva, odlišná od okolností za akých sa návrh schvaľuje v druhej komore[4].  Iná spoločenská klíma a väčší priestor pre diskusiu na úrovni dvoch komôr napomáha prijímaniu prepracovanejšej a kvalitnejšej legislatívy v porovnaní s jednokomorovým modelom.  Existuje aj riziko, že jednu komoru parlamentu ovládne organizovaná skupina, ktorá nezastupuje všetky všetkých občanov. Existencia dvoch komôr výrazne znižuje riziko, že parlament ovládne dominantná skupina.[5]

Parlament podlieha tlaku externých činiteľov, záujmových skupín. Pod záujmovými skupinami sa chápu príslušníci elity štátu, ktorí majú dostatočný vplyv a prostriedky na to, aby mohli zasahovať do zákonodarného procesu a ovplyvňovať ho vo svoj prospech. Takto utváraná legislatíva však môže byť nevýhodná pre väčšinu obyvateľstva, lebo jej cieľom je zvýhodnenie určitej elitnej skupiny. Dvojkomorový model oslabuje vplyv záujmových skupín na zákonodarný proces. Záujmové skupiny musia totiž ovplyvniť dve komory parlamentu a nie len jednu, čím sa zvyšujú ich náklady na ovplyvňovanie legislatívneho procesu. Záleží však na forme, akou je horná komora kreovaná. Vo veľkej Británii hornú komoru predstavuje Snemovňa lordov (House of Lords) a jej členovia sú buď menovaní, alebo svoj mandát získali na základe dedičného práva. Takáto forma hornej komory neodzrkadľuje dnešné princípy demokracie, a preto sú aj jej právomoci výrazne obmedzené. K oslabeniu vplyvu záujmových skupín dochádza vtedy, ak majú obe komory rovnoprávne postavenie, ako napríklad v USA, kde schválenie zákona nie je možné bez súhlasu oboch komôr. Dlhšie volebné obdobie hornej komory spôsobuje jej vyššiu mieru politickej nezávislosti a tým aj menší vplyv záujmových skupín na rozhodovanie jej členov. Viacerí autori dospeli k záveru, že dvojkomorový systém predstavuje prostriedok zníženia „externých nákladov“, spôsobených dominanciou záujmových skupín. Tieto „externé náklady“, ktoré neefektívne zaťažujú výdavkovú časť štátneho rozpočtu v prospech záujmových skupín, pritom výrazne prevyšujú administratívne náklady na fungovanie dvoch zákonodarných komôr. Argument o vyššej finančnej náročnosti dvojkomorového systému tak stráca svoj reálny podklad. [6] Práve vyššia administratívna náročnosť dvojkomorového systému je jeden z argumentov pre jednokomorový systém.

Dvojkomorový model parlamentu je rozšírený vo väčšine západných demokracií, ale je aplikovaný aj u našich najbližších susedov, v Českej republike. Prečo sa teda naša politická elita na začiatku 90-tych rokov pri vytváraní parlamentného modelu rozhodla pre jednokomorový systém je otázne. Pán Mečiar chcel možno skutočne šetriť alebo mu išlo o iné, a teda o podriadenie si legislatívneho tela Slovenskej republiky, aby mohol uplatňovať politiku mečiarizmu bez obštrukcie akú by predstavovala druhá komora parlamentu.

Zmena štruktúry Národnej rady Slovenskej republiky

Nedávno sme boli svedkami pokusu o zmenu štruktúry Národnej rady.  V septembrovom „Sulíkovom“ referende sme sa mali možnosť vyjadriť ku zníženiu počtu poslaneckých mandátov Národnej rady z dnešných 150 na 100 mandátov. Tento návrh bol sformulovaný v jednej so šiestich otázok referenda, okrem iných sme sa mohli v referende vyjadriť napríklad aj k obmedzeniu poslaneckej imunity. Nakoľko bolo referendum neúspešné a volebná účasť ani zďaľeka nedosiahla požadovaných 50 percent platných voličských hlasov, referendum bolo neplatné. Niet divu, že referendum dosiahlo nízku účasť, zúčastnilo sa ho niečo pod 23 percent oprávnených voličov[7], nakoľko sme boli svedkami bojkotovania tohto referenda stranami opozície, ale i hlavou štátu. Napriek tomu som rád, že navrhovaná zmena zníženia poslaneckých mandátov nebola prijatá. Podľa môjho názoru by zníženie počtu kresiel v parlamente neprinieslo žiaden pozitívny efekt, ba naopak, vplyv záujmových skupín na legislatívny proces by sa mohol ešte zvýšiť. Logicky, ovplyvniť a podplatiť o 50 poslancov menej je jednoduchšie a lacnejšie.

Ak by sme skutočne chceli skvalitniť naše zákonodarstvo a obmedziť korupciu mali by sme uvažovať o dvojkomorovom systéme parlamentu. Nemusela by sa dokonca ani výrazne zvýšiť finančná záťaž na výdavkovú časť štátneho rozpočtu a počet členov zákonodarného zboru (150)  by mohol zostať zachovaný. Tento počet by bol rozdelený do dvoch komôr, napríklad horná komora by mala 60 a dolná 90 mandátov. Voľba do dolnej komory by zostala zachovaná a uskutočňovala by sa pomerným systémom. V hornej komore by boli zastúpené kraje. Do úvahy pripadá aj transformácia Vyšších územných celkov na viacero menších s približne podobným počtom obyvateľov, z ktorých každý by si volil svojich zástupcov na princípe väčšinového volebného systému. To by zaručilo zastúpenie každého regiónu na vytváraní legislatívy. Obidve komory by mali mať rovnoprávne postavenie a právo exekutívneho veta voči druhej komore parlamentu, okrem finančných otázok, ktoré by spadali do výhradnej právomoci dolnej komory, tak ako je tomu napríklad v USA. To by zaručilo prijímanie prepracovanej a kvalitnej legislatívy. Horná komora by mala mať dlhšie volebné obdobie, napríklad 6 rokov a mala by sa obmieňať parciálne, napríklad každé 2 roky by sa obmenila jedna tretina hornej komory. Voľby do hornej komory by mohli byť spojené s inými voľbami, napríklad komunálnymi, alebo voľbami do Európskeho parlamentu, čím by sa mohla zvýšiť atraktivita týchto volieb a zároveň by neboli vynakladané extra finančné prostriedky na usporiadanie volieb do hornej komory parlamentu.

Záver:

Horná komora nespochybniteľne prispieva k stabilnému právnemu poriadku a k zabráneniu prijímania radikálnych legislatívnych návrhov. Filtruje neústavné, radikálne a účelové návrhy a obmedzuje pôsobenie záujmových skupín na legislatívny proces. Na druhej strane môže predlžovať, niekedy aj blokovať, legislatívny proces, čím často zamedzuje dostatočne rýchlej reakcii parlamentu na spoločenské požiadavky. Zákonodarná prax Slovenskej republiky poukazuje na prijímanie mnohých protiústavných, nekomplexných alebo účelových zákonov. Preto sa zavedenie dvojkomorového systému, ktorý by prijímaniu takejto legislatívy zabránil, zdá ako možné riešenie. Zároveň by sa otvoril priestor na diskusiu o otázkach verejného blaha, na ktoré z časových dôvodov nie je dostatočný priestor v dolnej komore parlamentu.[8] Existencia hornej komory parlamentu by mohla viesť k väčšej stabilite právneho poriadku a zvýšeniu úrovne demokracie v Slovenskej republike.



[1] Národná rada Slovenskej republiky: Postavenie a právomoci. On: http://www.nrsr.sk/default.aspx?SectionId=3(4.2.2011)

[2] Pozri: Lipšic, D.(2000): Dvojkomorový parlamentný systém. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, str. 12

[3] Kvalifikovaná väčšina – na schválenie zákona vráteného prezidentov je potrebná nadpolovičná väčšina všetkých hlasov, teda minimálne 76 hlasov

[4] Lipšic, D.(2000): Dvojkomorový parlamentný systém. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, str. 12

[5] Tamtiež, str.13

[6] Tamtiež, str. 17

[7] Pozri: NOVINY SK: REFERENDUM 2010: Krachlo na účasti. On: http://udalosti.noviny.sk/z-domova/19-09-2010/referendum-2010-krachlo-na-ucasti.html (4.2.2010)

[8] Lipšic, D.(2000): Dvojkomorový parlamentný systém. Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, str. 41

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?